»Kaž kóždy z nas wšědnje swoje puće chodźi a wróćo zhladujo z pomjatka swojich žiwjenskich wobstejnosćow čerpa, tak wobsedźi kóždy lud swoju topografiju. Tajka karta je žiwa z jeho zhromadneho pomjatka.« Tole napisa Alfons Frencl w předsłowje swojeje knihi »Daloko preč a cyle blisko« (2004). Na rysowanju a wudospołnjenju tajkeje serbskeje a zdobom łužiskeje karty je čas žiwjenja dźěłał. Lětsa by 14. decembra woswjećił swoje 75. narodniny.

Alfons Frencl narodźi so 1946 w Róžeńće. Nan měješe ratarstwo a rěznistwo, mać zastarowaše domjacnosć a korčmičku. Wón maturowaše na Serbskej rozšěrjenej wyšej šuli w Małym Wjelkowje a studowaše w Lipsku slawistiku a pedagogiku. Wot lěta 1970 skutkowaše jako wučer w Ralbicach. Spočatk lěta 2007 poda so na wuměnk. Wjele lět njebě jemu hižo popřate. Wón zemrě 27. nazymnika 2015 w Drježdźanach.

W domjacym Róžeńće njebě za njeho swět ke kóncej. Nawopak, přeco zaso ćehnješe jeho do swěta won. Poby na nimale wšěch kontinentach. Zwěrju sej prajić, zo bě krute zakorjenjenje w domjacym swěće wuchadźišćo žedźby za dalokim swětom. Ale to njedosaha. Je chcył serbskemu čitarjej přewodnik do ruki dać, kiž móhł wobohaćić jeho stawizniske wědomje a wědu wo skutkach a slědach serbskich a łužiskich krajanow. Takle je pisał na topografiji serbskeho luda geografisce: »Derje je wědźeć, na kotrej zemi a w kotrym susodstwje generacijow smy žiwi. Nic mjenje nam a druhim tyje wědźenje wo wšelakorych splećenjach z dalšim swětom. A tón započina so hnydom wokoło róžka.« A stawiznisce: Wona karta »je woznamjenjena přez wosebite podawki, kiž wučinjeja poćahi kraja a jeho ludźi ze zašłosće do přitomnosće.« Ze swojimi knihami, přednoškami, rozhłosowymi a nowinskimi přinoškami je swoju wědu a swoje dopóznaća dale dawał tym mnohim, kiž wo nje rodźachu.

Prof. dr. Kathinka Rebling, wiolonistka a hudźbna wědomostnica, je po Serbach mało znata, tež hdyž je wona přez lětdźesatk wobšěrnje za słowjansku a wosebje serbsku hudźbu skutkowała. Wona je so ze serbskimi hudźbnymi stawiznami zaběrała, je wědomostnje přeslědźiła, wědomostne konferency přewjedła a wo tym we fachowych časopisach rozprawjała. Nimo toho je so swěru wo młodźinski dorost starała.

Kathinka Rebling je so 8. awgusta 1941 w Den Haagu narodźiła a 23. nowembra 2020 w Berlinje zemrěła. Kruta koronapandemija je sej bohužel jara ćiche pochowanje w najwušim swójbnym kruhu žadała, tak zo so zrudna powěsć pozdźe w zjawnosći rozšěri. Mějach wotpohlad, za nju składnostnje jeje 80. narodninow zjawnu gratulaciju napisać. Nětko je to pospyt, na jeje wobšěrne hudźbnowědomostne skutkowanje spominać.

Hudźbnica a hudźbna wědomostnica dósta swój talent hižo ze staršiskeho doma. Nan, prof. Eberhard Rebling, běše připóznaty pianist a wědomostnik za hudźbu a reje. Jako młody 26lětny wón 1937 z fašistiskeje Němskeje, z ródneho Berlina do Den Haaga emigrowaše. Tam w Nižozemskej zezna so ze swojej pozdźišej mandźelskej, spěwarku, rejowarku a dźiwadźelnicu Židowku Lin Jaldati. Po Druhej swětowej wójnje, w lěće 1952, wróći so swójba Rebling-Jaldati z dwěmaj dźěsćomaj, holcomaj Kathinku a Jaldu, do Berlina. W NDR běše Eberhard Rebling nimo swojeho wuměłskeho dźěła tež politisce angažowany, běše z čłonom Ludoweje komory, skutkowaše w předsydstwje měroweje rady, kulturnym zwjazku NDR a druhdźe. K wosebitosćam kulturneho žiwjenja słušachu tehdom koncerty mandźelskeju Rebling-Jaldati z jidiskimi spěwami a rejemi w tu- a wukaju.

Na swjatočnosći buštej sobotu, 16. oktobra, na žurli Budyskeho Serbskeho muzeja lětušej Myće Ćišinskeho spožčenej. Z Mytom Ćišinskeho wuznamjeništaj so Trudla a Jan Malinkec za jeju wusahowacu publicistisku dźěławosć we wobłuku serbskeho kulturneho stawiznopisa a za jeju wosebity angažement w Maćicy Serbskej, w Serbskim ewangelskim towarstwje a na narodnostnym polu. Spěchowanske myto dóstaštaj Jadwiga a Fabian Kaulfürstec za jeju mnohostronske skutkowanje na polu serbskeje rěče a kultury, za zwoprawdźenje kreatiwnych projektow a za twarjenje mostow mjez Serbami a Słowjanami. Nimo dotěrowanja a wopisma buštej myće prěni raz z čestnej jehłu spožčenej. Tule podamy wotpowědnej lawdaciji:

Lawdacija k spožčenju Myta Ćišinskeho Trudli Malinkowej a Janej Malinkej

Lětsa steji spožčenje Myta Ćišinskeho cyle w zmysle dwojoty. Dwójce přepoda so dźensa myto – hłowne a spěchowanske – mandźelskimaj. To rědke je w našim padźe wosebitosć a česći wusahowace kulturne a slědźerske wukony.

Prěnja kniha Trudle a Jana Malinkec běše hnydom zhromadny projekt. Jako přebywaše Jan Malink 1982 w Praze na přidatnym studiju na Fakulće ewangelskeje teologije Komenskeho, wupisowaše sej w Strahovskim archiwje teksty Mikławša Andrickeho. Na zakładźe listow, literarnych a publicistiskich spisow staj mandźelskaj zajimawu dokumentarisku knihu wo serbskim spisowaćelu a katolskim duchownym zestajiłoj. Lěta 1988 w LND wudata kniha Zrudoba to běše a nadźija skića zdobom dohlad do socialneho, narodneho a nabožneho žiwjenja w serbskich katolskich wsach na proze 20. lětstotka.

K 200. narodninam Jana Bartka

Jan Bartko słuša do koła serbskich doprědkarjow-wučerjow, kotřiž wojowachu wosebje w času rewolucije 1848/1849 za prawa Serbow a kotřiž běchu dosć doprědkarsce zmysleni. Ze swojimi swěrnymi přećelemi Janom Radyserbom-Wjelu (1822–1907), Janom Bohuwěrom Mučinkom (1821–1904) a Janom Jurjom Meldu (1814– 1894) podpěrowaše tež stajnje politiske, socialne a narodne žadanja swojeho ludu.

Jan Bartko narodźi so 16. nowembra 1821 jako syn małeho žiwnosćerja w Drobach pola Minakała. Po wopyće domjaceje ludoweje šule poda so 1836 tři lěta na wučersku preparandu na Židowje. Ju wuchodźiwši, bu wón jutry 1839 jako šuler do Krajnostawskeho wučerskeho seminara w Budyšinje přijaty, hdźež sedźeše w samsnym lětniku z Mučinkom. Po wuspěšnym złoženju pruwowanja na tutej kubłarni wučerjow bu 1843 dwě lěće wikar w Delnjej Hórce a 1845 zasadźi so jako wučer w Chwaćicach, hdźež wosta dwanaće lět. W lěće 1857 přesydli so do Nosaćic, hdźež skutkowaše hač do 1890 33 lět jako wučer. Wjeska ležeše tehdy na narańšej hranicy Serbstwa. Po tym zo bě swoju šulsku a cyrkwinsku słužbu złožił, poda so na wotpočink k swojej dźowce do Budyšina. Njeběše pak to wotpočink: Je so hišće swěru jako pokładnik wo nowu serbsku nalutowarnju w Małym Wjelkowje starał a měješe wulke zasłužby jako zarjadnik Maćičneho doma, hdźež je pjenjezy za twar hromadźił a jako sobustaw twarskeho wuběrka stajnje dobry poradnik był.

Wulka fotowa přehladka We wokomiku. Fotografija ze Sakskeje a z Łužicy, kotraž přewjedźe so 2017 w Zhorjelskej kejžorskej woborje a hdźež běchu twórby 40 awtorow widźeć, bě za Jürgena Maćija nastork, so ze skutkowanjom delnjo- a hornjołužiskich fotografow bliže rozestajić a swójsku wustajeńcu z katalogom přihotować. Tuchwilu we Wuchodosakskej wuměłstwowej hali w Połčnicy pod titulom Takle widźane. Fotografija a fotografika z Łužicy wustajene fota maja wšitke někajki poćah k łužiskemu regionej, pak dokelž su so wotpowědni fotografojo we Łužicy narodźili, tu bydla abo so fotografisce z kónčinu rozestaja.

K wustajeńcy je so přewodny katalog wudał, kotryž je Isa Bryccyna wuhotowała.Tak mnohostronska kaž je tudyša krajina, tak mnohostronske su rukopisy a wobjednawane temy zastupjenych wuměłcow. Dohromady 20 fotografow wšelakich generacijow je Jürgen Maćij narěčał a jich prosył, zo bychu so z někotrymi dźěłami wobdźělili. Wuměnjenje bě, zo wustupuja profesionelnje jako fotografojo w zjawnosći a ze swojimi fotami něšto bytostne rjec maja. Při tym je Jürgen Maćij jako kurator tež na tematisku wuwaženosć dźiwał. Widźeć su krajinowe wobrazy a slědy, kotrež su ludźo w njej zawostajili, portrety, ale tež architektoniske wosebitosće. Tak skići so wopytowarjam wustajeńcy diwersny wobraz žiweho a so stajnje měnjaceho regiona, kotryž dokumentuje na swoje wašnje wuwiće zašłych lětdźesatkow. Tule zastupjeni su Sven Abraham, Maćij Bulank, Gerald Große, Bernd Hanke, Anne Hasselbach, Frank Höhler, Thomas Kläber, Matthias Körner, Georg Krause, Marcel Noack, Jan Oelker, Gerd Rattei, Evelyn Richter, Matthias Rietschel, Olaf Rößler, Matthias Schumann, Klaus-Dieter Weber, Matthias Weber, Jan Wenzel, Franz Zadniček a Jürgen Maćij sam. Zajimcy móža sej wustajeńcu w Połčnicy hišće hač do 7. nowembra wobhladać.

KATRIN ČORNAKEC

Što wučinja wšědny dźeń žonow w Kamerunje? Što jich zaběra? Z čim so bědźa? To móžachu zajimcy na přehladce »Kamerun z wočemi tysac žonow« w Korzymskej galeriji FLOX dožiwić, hdźež pokazachu so fota kamerunskich maćerjow, hospozow, staruškow a młodych žonow w městach a na wsach. Wustajeńcu na starosći měłoj stej jeje majestosć Esperance Cadé, mać krala w Baffoussamje, a Aimée Nguemtchueng, doktorandka na Uniwersiće Yaoundé a na Wysokej šuli Žitawa/Zhorjelc.

Aimée Nguemtchueng, jedna z iniciatorkow wustajeńcy Foto: Axel ArltWonej stej ze žonami rěčałoj, fota zhotowić dałoj a je komentujetej. Žony w Subsaharje wobsedźa jeničce jedyn procent wšeho zamóženja, produkuja pak dwě třećinje wšěch ratarskich wudźěłkow. Wone su pupk towaršnosće, sylne, angažowane a wojuja wo to, zo bychu swoje swójby zežiwili a swojim dźěćom šulske kubłanje zmóžnili. Wšelake wobrazy pokazuja diwersitu kraja, kotraž so mjez druhim w tym pokazuje, zo eksistuja po cyłym Kamerunje 240 do 320 wšelakich rěčnych skupinow. To wosebite je, zo podawaše wustajeńca wid znutřka, žadyn z cuzymi wočemi barbjeny swět – rólu žony Kameruna mjez tradiciju a modernu, jich bój, wšědny dźeń, starosće a nadźije. Wot kamerunskich, sakskich, šleskich a čěskich wysokich šulow zhromadnje přihotowana wustajeńca ma skrućenju partnerstwa z Afriku, wosebje z tamnišimi žonami słužić. Nastate fota, kotrež wuprudźeja poetisku móc, pak pohnuwachu Aimée Nguemtchueng basnje napisać, kotraž na wotewrjenju wustajeńcy přednjese. K tomu čitachu so na zarjadowanju němske přełožki. Róži Domašcynej stej so dwě wosebje zalubiłoj a je jej do serbšćiny přenjesła (hlej předchadźacej stronje).

KATRIN ČORNAKEC

Z Italskeje docpě nas zrudna powěsć wo smjerći rěčespytnika a slawista prof. dr. Andrea Trovesi. Profesor Trovesi je był nimoměry rěčnje wobdarjeny wědomostnik, kotryž je wjetšinu słowjanskich rěčow wobknježił a so tež ze słowjanskimi mjeńšinowymi rěčemi zaběrał.

W Serbskim instituće wobdźěli so na lětnim kursu serbšćiny w lěće 2000. Po studiju rušćiny, čěšćiny a němčiny w swojim ródnym měsće Bergamo a dlěšich studijnych přebywanjach w Praze je w Mailandźe 2002 zakitował disertaciju wo wuwiću definitnych artiklach w čěskej, serbskej a słowjenskej rěči. Jako docent a profesor je dołholětnje na Instituće za słowjansku filologiju uniwersity w Bergamje skutkował, prjedy hač přewza 2015 profesuru za slawistiski rěčespyt na uniwersiće »La Sapienza« w Romje (z ćežišćom słowjenskeje rěče).

Andrea Trovesi (1971–2021) Foto: Thomas Menzel

Trovesi měješe šěroke wědomostne zajimy a je přeslědźił stawizny, struktury a rěčnu politiku słowjanskich a balkanskich rěčow. Publikowaše wšelake dźěła, mjez druhim wo wokatiwje w słowjanskich rěčach, wo etymologiskich prašenjach, na přikład wo přirunanju turkowskich požčonkow w bołharšćinje a bosnišćinje, wo sociolinguistiskich zjawach, kaž wo nastaću a kodifikowanju čornohórskeje rěče. Wo didaktiskich kompetencach wědomostnika swědči sobuawtorstwo gramatiki čěšćiny za italskich wuknjacych (Grammatica ceca: fonetica, morfologia e sintassi con esercizi e soluzioni, Milano 2019). 2003 je organizował sorabistisku konferencu w Bergamje z wobdźělenjom rěčespytnikow a literarnych wědomostnikow Lipšćanskeje uniwersity a Serbskeho instituta. Wuskutk konferency běše zwjazk I serbi-lusaziani. Storia, letteratura, lingua (Milano 2007), kotryž předstaja čitarjam w italskej rěči najwažniše fakty wo stawiznach, rěčomaj a kulturje Serbow.

Kónc meje wotmě so wot Budyskeho Serbskeho instituta orga­nizowane zetkanje sorabistiskeho dorosta – lětsa w mjeztym hižo zwučenej digitalnej formje. Chcyła pak hnydom na započatku podšmórnyć, zo widźu w tutym rozrisanju tež šansu za přichod, dokelž móže tuta forma wjace wobdźělnikow zapřijeć. Diskusije pod zdalenosću po mojim zdaću njejsu ćerpjeli. Organizaciski team (Theresa Jacobsowa, Robert Lorenc a Lubina Malinkowa) bě program na tři dopołdnja a popołdnja rozdźělił, z móž­nosću so hišće po přednoškach swobodnje wuměnjeć. To bě dosć intensiwne, ale štóž je sej na wšě tři dny čas wzał a wšitko wot započatka hač do kónca naposkał, njeje so zawěsće wostudźił. Někotři su tež »jenož« jedyn dźeń pódla byli, a tež to bě witane a wurosće z toho dosć wažnych přinoškow do diskusije.

Wobdźělenje bě zwjeselace bohate: Třinaće přinoškow bě přizjewjenych, wjetšina referatow pak měješe wokoło dwa­ceći posłucharjow, rjad sobudźěłaćerjow Serbskeho instituta, ale tež někotři žurnalisća z Delnjeje Łužicy běchu pódla, diskutowachu a radźachu młodym slědźerkam a slědźerjam.

Młodźi slědźerjo přińdu z najwšelakorišich studijnych předmjetow – a runje tuta interdisciplinarita a tuž wšelakorosć metodow a kutow wobkedźbowanja wěcy jara tyje. Štož mje pak znowa jara zwjeseli, bě kedźbyhódna kwalita přinoškow. Bohužel njebě tónkróć­ literarno-wědomostny a rěčespytny dorost tak derje zastupjeny. Snadź pak bě tež to­ho­­dla tak wulka »podobnosć« centralnych prašenjow w hewak dosć wšelakorych přinoškach.